4. Prozodické systémy – sylabotonický, tonický a voľný verš

 Sylabotonický veršový systém (slabično-prízvučná prozódia)

- opiera sa o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk,

- sylabotonická prozódia pozná len tri stopy:  trochej ( - U ), jamb ( U - ) a daktyl ( - U U )

 - podľa toho, z akých stôp je verš tvorený, rozlišujeme verše trochejské, daktylské, jambické a daktylotrochejské

Príklady:

a) trochejský verš

Piesne naše: samá perla,

-   U /  -  U /  - U /  - U

samý diamant jasný.

-   U/  -   U /    - U   

b) daktylský verš

Démon kýs škaredý, chvost vlečúc po zemi,

 -   U   U /  -    U U /  -     U   U /  –  U  U

ku mne sa priplazil, do ucha šepce mi;

  -   U    U/  -  U U / -  U  U /  – U U

c) daktylsko-trochejský verš

Pokojný večer na vŕšky padal,

 -  U  U / - U / - U  U / - U

na sivé polia.

-  U U/  - U

d) jambický verš

Keď zima na perutiach vetra vletí

  U   - / U   - / U - /  U - /  U - / U

v náš Turiec, srdce moje divno splesá:

 U    - /  U  -  /  U  -  /  U  - /  U  - / U

- prvky sylabotonického prozodického veršového systému sa u nás začali uplatňovať už v období baroka,

- v období realizmu - v básnickej praxi ju programovo uplatnili najmä S. H. Vajanský a P. O.  
   Hviezdoslav,

- sylabotonická prozódia dosť výrazne využíva veršové presahy:   

                - je to nezhoda medzi rytmickým a vetným členením veršov,

                - podstata spočíva v tom, že syntaktický celok prechádza (presahuje) z jedného verša do 
                  druhého, čím sa vytvára rôzne napätie medzi rytmickou a syntaktickou organizáciou básnickej 
                   štruktúry,

                - je to malá nepravidelnosť, ktorá slúži na odautomatizovanie verša.

„S divými koňmi zamyslenia som dovial

sem Krutý a príliš plavý

Čelo som si krvou pomaľoval

v lesoch vŕzgajúce trávy“

(I.Štrpka, Vchladnom dni s dlhou kopijou)

Tonický (prízvučný) prozodický systém

-  vyznačuje  sa opakovaním rovnakého počtu prízvučných slabík vo verši, pričom počet neprízvučných slabík býva premenlivý,

- verše, v ktorých sa uplatňuje sú rôznoslabičné, nie sú stopovo organizované,

- je typický pre poéziu starogermánsku, v súčasnosti sa používa i v poézii anglickej,

- v slovenskej a českej poézii sa tento prozodický systém takmer neuplatnil,

- v slovenskej literatúre len v niektorých formách ľudovej deklamačnej poézie (vyčítanky), kde práve slovný prízvuk nadobúda na intenzite

Voľný verš

- je verš modernej poézie,

- je protikladom prísne rytmicky organizovaných veršov,

- vo všeobecnosti uznáva, že aj voľný verš má svoj rytmus, no dosahuje ho iným spôsobom.

Od tradičného verša sa odlíšil hlavne tým, že ustúpil od rovnoslabičnosti. Môžeme v ňom síce miestami objaviť tendencie k určitému druhu stopovosti, ale tá je viac – menej náhodná, netvorí systém,

-všeobecne sa uznáva, že nositeľom rytmu voľného verša je intonácia. Rovnaká intonácia veršov či celých veršových radov je daná ich rovnakou vetnou výstavbou – ide teda o veršový alebo vetný paralelizmus. Často sa môžeme stretnúť aj s intonačnou prestávkou ako nositeľkou rytmu. 

-básnici niekedy upúšťajú od interpunkcie, každý verš potom začínajú veľkým písmenom alebo používajú výlučne malé písmená:

„Len vtedy.

Byť znova pod slnkom.

Stúpať celou šľapou.

Ústredné postavenie / bude mať vždy mlynské

Koleso oblohy, / na ktoré protismerne

Viaže sa slnko, / mesiac, zem,

Ručičky hodiniek, / potisnuté o päť minút

A dolu dve /

Ozubené kolieska.“

(J. Ondruš, Pamäť)

- vznikol v literatúre koncom 19. storočia. Staré básnické formy odmietol z akéhosi protestu, snahy o oslobodenie myšlienok. Nemožno v ňom teda hľadať ani tradičné rytmické prvky.

- v slovenskej literatúre voľný verš prvýkrát použil v niektorých svojich básňach Ivan Krasko,

- literárna teória psychologicky zdôvodňuje estetickú účinnosť voľného verša tým, že človek pri čítaní neustále očakáva opakovanie na základe istého metrického impulzu, na konci verša prichádza sklamanie, no na začiatku ďalšieho verša opäť očakávanie.

Zdroje

1. Žilka T. a kol.: Teória literatúry pre gymnáziá a stredné školy, Poľana, Bratislava, 2002